.

:

.

MVDr. Juraj Hanulay – legenda slovenského jazdectva

 

Skromný pán, ktorý tento rok oslavuje 91 rokov. Je jedným z pilierov novodobého jazdectva na Slovensku. Nemyslím si, že by som ho verejnosti musel veľmi predstavovať, napriek tomu spomeniem jeho najväčšie úspechy.

 Držiteľ strieborného odznaku FEI, zlatého výkonnostného ČJF, dvadsaťsedem rokov reprezentoval ČSSR v parkúrovom skákaní, deväť rokov bol trénerom československej skokovej ekipy, vychoval množstvo špičkových jazdcov a reprezentantov v parkúre a drezúre. Osobne pod sedlom i pod jeho vedením pripravil viacero koní v skoku až na úroveň Grand Prix, boli prijazdené až na úroveň drezúry sv. Juraja. Kone mal pripravené na štvoro OH – žiaľ, z dôvodov politických, prípadne ekonomických, sa ich československá ekipa nezúčastnila. Vyhral Grand Prix v Bratislave, NDR, Pohár víťazov na CHIO v Olsztyne a bol účastníkom Majstrovstiev sveta v Cáchach. Okrem toho, že je jazdecká špička, svoj život zasvätil aj veterine. Do dnešného dňa prednáša a občas aj trénuje.

S pánom doktorom a jeho manželkou som strávil veľmi príjemné a poučné popoludnie v ich petržalskom byte. Keďže ide o dlhoročných rodinných priateľov, občas sme si vymenili úlohy a pri poháriku koňaku vyspovedali oni mňa. 

Narodil sa v roku 1929 v Dolných Plachtinciach. Pospomínal si, že kone mali v rodine – vyrastal pri nich. Jeho otec Vojtech sa s nimi dokonca zúčastňoval na sedliackych jazdách, čo boli v tej dobe zaujímavé preteky ťažných koní. Odmalička vyrastal v bezprostrednej blízkosti zvierat. Vraj tesne po narodení ho zobrali do maštale, aby ich celý život mal rád. Zrejme to jeho rodičom vyšlo, lebo aj chodiť sa naučil opierajúc sa o konský bič.

K športovému jazdeniu sa dostal až ako poslucháč VŠ veterinárnej v Brne, kde si ako študenti založili vlastný jazdecký oddiel. Neskôr to isté spravil aj ako asistent na VŠV v Košiciach.

Jeho prvým väčším úspechom bolo v roku 1958 2. miesto na prvých majstrovstvách Slovenska. Od roku 1960 bol 27 rokov reprezentantom ČSSR. Svoju krajinu reprezentoval v skoro všetkých štátoch Európy, ale aj v Tripolise. V súťaži o Pohár národov bol členom reprezentačného družstva 25-krát,  štyrikrát skončil ako druhý a dvakrát tretí. V hodnotení reprezentantov v období 1966 – 1980 bol na prvom mieste.

Vo svojej kariére vystriedal mnoho koní, ale najradšej spomína na Toscu a Lunu. Práve s nimi zažil najväčšie životné úspechy a víťazstvá v medzinárodnej konkurencii. Všetky preteky boli na úrovni Pohára národov na OH.  Veľmi si váži víťazstvo nad Poliakom Kozickým a jeho koňom Bronzom.  Kozický sa s ním v tej dobe vynikajúco prezentoval aj na OH v Mníchove.

Kone boli a aj sú jeho veľkou láskou. Ako sám hovorí:  Pri jazdeckom športe sa človek musí zladiť so živou bytosťou a ak už chceme teoretizovať – jazdecký šport nie je vôbec ľahký, vyžaduje si veľa odborných vedomostí. Kto ich nemá a začína ako samouk, vyskytnú sa mu počas prípravy veľké problémy a len ťažko sa z nich dostáva.

Pán Hanulay bol roky spájaný s klubom Dynamo Motešice a neskôr s bratislavskou Žižkou. V Bratislave zažil ešte zakladateľa Žižky – podplukovníka Bielika.  V  tej dobe tam už trénoval, ale aj sám mal trénera – Štefana Kiripolského. Avšak ako poznamenal, bol  až druhý, lebo jednotkou vo funkcii trénera bola jeho manželka.

Okrem jazdenia sa venoval aj trénovaniu. V rokoch 1984 až 1992 bol trénerom československej reprezentácie v skoku a príležitostnému trénovaniu sa venuje do dnešného dňa.

Bol nielen úspešný jazdec a reprezentant, ale aj veterinár. S jeho menom sa spája napríklad klinika na Karpatskej v Bratislave a preslávil sa aj ako veterinár v bratislavskej ZOO. Jeho cieľom ju bolo v tej dobe dostať na úroveň tých európskych. Začal samotnou čistotou, estetickým vzhľadom, rozširovaním druhov cudzokrajných zvierat a ochranou genofondu ohrozených druhov. Nebolo to ľahké, lebo jeho plány neboli vždy v súlade s vtedajším socialistickým plánovaním.

Ako jazdec si vysokú výkonnosť dokázal udržať skoro do šesťdesiatky. Ako päťdesiatsedemročný ešte reprezentoval vtedajšie ČSSR v Pohári národov na bratislavskej Grand Prix. V družstve bol spolu so synom.

Ako ste sa dostali k veterine a kedy to bolo?

Ak chcete so mnou dobre vychádzať, tak nechcite odo mňa čísla... (smiech). V susednej dedine, v Horných Plachtinciach, býval môj bratranec Július Pántik a jeho otec bol riaditeľom ľudovej školy, kam som chodil. Spolu sme ako sopliaci robili všetky možné športy. Veterinárov som obdivoval odmalička, veľakrát som ich sledoval pri práci. Na gymnáziu som sa rozhodoval medzi lesníckou školou, od ktorej ma rodičia odhovárali, a veterinou. Vyhrala veterina a v Brne som spravil prijímacie skúšky.

 

Ako si spomínate na to štúdium?

Výborne, boli to krásne časy. Práve v tej dobe začali moje divoké začiatky v jazdení. Už v prvom ročníku som inklinoval k chirurgii a tam mali takú pokusnú kobylku, volala sa Dorka. Začal som sa o ňu starať a profesori mi potom povedali, že si na ňu môžem aj sadnúť... a takto sa to celé začalo. Postupne som ju naučil doslova cirkusové kúsky. Ešte ako študent som s ňou  vyhral jedny preteky – bolo to „zetko“.

 

Po štúdiu som nastúpil ako asistent na novootvorenú VŠ veterinárnu v Košiciach, kde som založil jazdecký oddiel. V Košiciach som bol asi desať rokov, kde som pôsobil ako asistent a popritom som sa staral aj o jazdecký oddiel Slávia. V Motešiciach sa uvoľnilo miesto zverolekára a ja som ho dostal. Na tomto pôsobisku som bol zhruba tiež desať rokov. Tu som si vychoval niekoľko koní a venoval sa aj parkúrovému jazdeniu. Keď som mohol, tak som jazdil aj tri – štyri kone. V tomto období som v Trenčianskych Tepliciach – kúpeľnom parku – rozbehol aj parkúrové preteky, ktoré na tú dobu mali slušnú úroveň. Bežne tam štartovali Maďari, Poliaci a Nemci.

 

Ako pokračovala vaša kariéra veterinára?

Z Motešíc som sa dostal do Bratislavy, kde potrebovali v ZOO veterinára. Stal som sa zamestnancom mestského veterinárneho zariadenia, ktoré malo na starosti aj zoologickú záhradu. V tej dobe bolo málo veterinárov, ktorí sa venovali malým zvieratám, napríklad psom. Preto som sa tomu so svojím kolegom, doktorom Laurenčíkom, začal venovať a neskôr sme mali aj vlastnú kliniku. Začiatky sme mali na Leningradskej, ale bol to taký pajzel, a tak sme sa odsťahovali na Karpatskú. Samozrejme, aj naďalej som sa venoval koňom a zvyčajne som nemal čas ani na dievčatá. Tá klinika na Karpatskej napokon funguje do dnešného dňa. 

 


Kde ste jazdili v Bratislave?

Štefan Kiripolský ma stiahol do Žižky, v tej dobe tam ešte šéfoval pán Bielik, zakladateľ. Na toto obdobie mám veľmi dobré spomienky. 

 

Aké bolo byť veterinárom FEI?

Super... nikdy som nič nemusel robiť.

 

Pán doktor, kedy ste prestali aktívne jazdiť?

Aktívne som jazdil do svojej šesťdesiatky.

 

Ako momentálne vidíte naše jazdectvo?

Odpovedal by som otázkou... Podľa vás, akú povahu majú dnešní mladí ľudia? Presne sledujem, ako sa to jazdectvo za posledné desaťročia menilo. Pamätám si Nemcov, jazdili síce strašne, ale porážali nás, lebo mali o triedu lepšie kone. Tam bola a aj je úplne iná psychológia, ktorá podľa mňa u nás chýba.



.

.

Vitálny pán v rokoch, ktorý ešte stále trénuje našich jazdcov. Patrí k legendám nášho
povojnového jazdeckého športu, držiteľ strieborného odznaku SJF – Pavol Kelemen.

.....

Pavol Kelemen

Život pri koňoch

 

Hovorí sa, že istý čas si bol rival svojho veľmi dobrého kamaráta Domina Pružinského a že zvyčajne ťa predbehol. Mama mi spomínala historku, ako si sa stal majstrom Slovenska, ako to bolo?

Dominik bol vynikajúci človek a skoro vždy, keď štartoval, tak som bol druhý. Deň pred majstrovstvami mi v oddielovom bare na Slovane tvoja mama povedala, aby som išiel domov sa vyspať a že ona tam ostane s Dominom. Kým som spal, tak do neho nalievala jeden pohár za druhým. Ráno som sa vrátil postarať sa o koňa a našiel som ešte pripitého Domina, ktorý ma žoviálne zdravil. „Palinko, ahoj, idem zo šichty do šichty!“ Tvoja mama sa iba smiala a hovorila mi, že dnes vyhrám, a tak sa aj stalo.

Majstrom Slovenska v drezúre si sa tiež stal nezvyčajným spôsobom...

Bol som tam iba za parkúrové družstvo a na žiadnu drezúru som sa nechystal. Popili sme a naviedli ma, že aby som išiel so svojím koňom aj drezúru. Bez problémov to zvládneš – ráno je drezúra a ty skáčeš až poobede. Neboj, oblečenie ti zoženieme. Na druhý deň, keď sme vytriezveli, sa mi už veľmi nechcelo, ale sľub som musel dodržať. V drezúre som štartoval prvýkrát a rovno som sa stal majstrom SSR.

Aké boli tvoje začiatky jazdenia?

Po skončení jazdeckej školy som ako 17-ročný nastúpil do Motešíc ako dostihový jazdec. Neskôr som prešiel k Vladovi Mladému a trénoval tam doktor Hanulay. Motešice boli bývalý vojenský žrebčín a v tej dobe sme jazdili v uniformách. Po vojne tam už smeli jazdiť civili, ale vedenie pozostávalo z dôstojníkov. Neskôr som sa presťahoval do Bratislavy, kde som začal s trénerskou praxou.

Pamätáš si svoje prvé víťazstvo?

V dostihoch bolo prvé v Nitre v steeplechase. Bolo to v lete 1957.

Netušil som, že v Nitre bola dostihová dráha....

Joooj, to bolo vtedy úplne inak. Ja som behával dostihy v Hlohovci, v Zlatých Moravciach, v Nitre, vo Svätom Jure... Vtedy ešte Závodisko nestálo. V tej dobe sa všade behali dostihy – dokonca aj v Kráľovskom Chlumci. V priebehu mesiaca sa postavila dráha, a ak už nebol záujem, tak sa zlikvidovala. V Šuranoch je však do dnešného dňa.

Koľko rokov si jazdil dostihy?

Relatívne dlho... sedem rokov. Potom som išiel jazdiť parkúr a moje vtedajšie zamestnanie bol výcvik exportných koní – pripravoval som kone pre zahraničný trh. Na preteky som mal k dispozícii dva kone. Samotný predaj sa uskutočňoval formou aukcie v Topoľčiankach.

Ako v tej dobe prebiehali preteky v zahraničí? Viem, že na olympiádu sa z politických dôvodov ani nešlo...

Bol som v Nemecku na pretekoch, kde mi ochorel kôň. Chcel som ho tam kvôli liečeniu nechať, ale stranícky vedúci, ktorý s nami chodil do zahraničia a doslova nás tam strážil, rozhodol inak. Tlmočil rozhodnutie strany, že kôň musí ísť domov. Dva dni trvala cesta  trambusom do ČSSR a, žiaľ, v Brne na veterine aj skonal.

Jazdil aj niekto z tvojej rodiny?

Samozrejme, obe dcéry jazdili – Veronika a aj Monika. 



 Text a foto: Anton Martinec a archív

.

Kliknutím pokračujete na ďalšiu stranu

© Copyright eques