Prvé dostihy v Bratislave sa konali už v roku 1826. Hipodróm bol situovaný v blízkosti dnešného Sadu Janka Kráľa a mítingy sa tu konali až do konca 19. storočia.   V roku 1868 sa tu bežali aj prvé klasické dostihy v Rakúsko-Uhorsku (Trial-Stakes), ktoré sa tu konali až do roku 1878. Tri razy tu štartovala aj fenomenálna, nikdy nezdolaná maďarská kobyla Kincsem. V roku 1903 zriadili na bývalých Pálffyovských pozemkoch na pomedzí dnešnej Einsteinovej ulice a Mánesovho námestia klusácky štadión, ktorý sa využíval až do roku 1933.   Petržalka bola dejiskom významných chovateľských skúšok, štartovali tu aj vtedajší najlepší vodiči  sveta, bratia Millsovci z USA.

Služobne najstarší člen v manažmente Závodiska, š. p. (od januára 2008 vedúci úseku dostihovej prevádzky). Absolvent Mendelovej poľnohospodárskej univerzity v Brne v odbore zootechnika. Zažil troch riaditeľov a je neodmysliteľnou súčasťou turfu ako tajomník a aktuálne po tretí raz poverený riadením štátneho podniku.

..

Ako si sa dostal práve na Závodisko? Inklinoval si ku koňom, konkrétne dostihom? Na akých pozíciách a kde si pracoval predtým?

Som petržalské dieťa, prežil som na sídlisku prvých 18 rokov života a s rodičmi sme pravidelne chodievali „na dostižku“, či do lesíka aspoň pozerať cez plot na koníky na Žižke a na Slovane. Bol som na premiérovom Slovenskom derby s Lesterom Piggotom, hoci vtedy som mal 9 rokov a veľa si z toho nepamätám. Pomerne dobre si ale spomínam na derby 1997, kedy Pat Eddery na nemeckom Lonangovi vyškolil z taktiky ostatných jazdcov na čele s dnes už nebohým Karolom Šarinom v sedle favoritky Nory Jeane. No a o rok neskôr prišiel famózny Temirkanov, hrdina mojej mladosti (smiech). Počas vysokoškolských štúdií som začal so Závodiskom spolupracovať ako externista a dopisovateľ do Dostihového programu. Promoval som v júli 2007 a zhodou okolností na jeseň odchádzal vtedajší dostihový tajomník Závodiska Šaňo Valentich. Riaditeľ Marián Šurda ma oslovil na spoluprácu a 1. decembra som nastúpil do zamestnania, čím sa mi v podstate splnil sen. Musím ale povedať, že ja som hipológ-teoretik. Vždy som hltal dostihové programy, rodokmene, štatistiky, vo svojej diplomovej práci som analyzoval pôvody najvýkonnejších svetových plnokrvníkov podľa medzinárodnej klasifikácie. Ale nikdy som sa nenaučil poriadne jazdiť na koni, tobôž nie na dostihovom...

Zažil si roky relatívnej slávy, ale aj stagnácie dostihovej dráhy v Bratislave.  Ako by si odstupom času zhodnotil zo svojho pohľadu to obdobie?

Spočiatku som absolútne nevnímal širšie súvislosti dostihovej prevádzky na Slovensku, či už finančné, politické, domáce alebo medzinárodné. Mal som nasadené „tienidlá“ a videl som len dostihy a nič iné, bol som šťastný, že môžem po nociach písať vizitky koní, zháňať fotografie, korigovať články, cez deň sa hádať s tlačiarmi, obtelefonovávať ľudí, rozhodcov a stresovať sa, či ich budem mať dosť na nedeľu a kto bude slúžiť v Novom Tekove (smiech). Po čase však človek, samozrejme, začne veci vnímať komplexnejšie. Aj mne čoskoro spadli ružové okuliare a úmerne s objemom spracovaných štatistík a poznaním aj tých zahraničných, som si o slovenskom turfe a chove anglického plnokrvníka vytvoril reálny obraz; žiaľ, nie veľmi lichotivý. Pri spätnom pohľade na základné číselné parametre našej dostihovej prevádzky musím skonštatovať, že som na Závodisko nastúpil na vrchole sínusoidy. V roku 2007 mali naše kone mimoriadne úspešný rok v zahraničí, v sezóne 2008 po dlhom čase vyhral slovenský kôň domáce derby (Teddy Ready, o dva roky neskôr ho napodobnil Innovator), v roku 2009 sme mali historicky najviac registrovaných cvalových koní – 358, aj dostihových stajní bolo vyše 90, kupovali sa dobré a drahé kone v zahraničí, v plnej sile boli subjekty ako OMS, Agrolipt, MPL, Vimar a ďalšie, mítingy Turf-gala a Derby boli výkladnou skriňou stredoeurópskeho turfu, naše kone vyhrávali aj významné dostihy v zahraničí, Závodisku odklepli projekt multifunkčnej tribúny... Všetko sa zdalo byť krásne a ideálne. Potom však prišiel náhly pád a zrazu sme zistili, že nemáme kone, jazdcov, trénerov, podmienky, ani peniaze.

Kedy a prečo sa to zlomilo?

Priznám sa, že presne neviem, nedokážem pomenovať tú rozhodujúcu príčinu a trápi ma to, pretože som bol toho súčasťou. Tak – ako pri každom komplexnom systéme – to však bola zrejme súhra viacerých okolností a dôsledok nejakého dlhšieho vývoja, ktorého súčasťou určite boli aj také veľmi ťažko merateľné parametre, akými sú medziľudské vzťahy a „nálada na trhu“. Keď sa však budeme držať čísel, uvidíme priam drastický pokles počtu narodených žriebät anglického plnokrvníka na Slovensku medzi rokmi 2008 (88 žriebät) – 2009 (44 žriebät) – 2010 (22 žriebät). Až takto – s odstupom času ­– si uvedomujem, aký to bol strmý pád, aké ďalekosiahle následky mal pre celý turf a nejde mi do hlavy, ako sa niečo také vôbec mohlo stať. Samozrejme, že sa to potom odzrkadlilo aj v počte registrovaných dostihových koní, ktorý za päť rokov klesol takmer o 30 % (z 358 v roku 2009 na 260 v roku 2014). Nezabúdajme, že globálna finančná kríza z rokov 2008-2010 neobišla ani Slovensko, v našom dostihovom mikrosvete sa rozplynul sen o novej tribúne, ktorý sa zmenil na nočnú moru. Politicky nestabilná situácia (voľby 2010 a následne 2012) priniesla turbulencie aj na Závodisko, či už finančné (pokles dotačnej podpory z Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR o 25 %), ale aj personálne (málokto si spomenie, že sezónu 2012 sme začínali v podstate bez riaditeľa). To všetko ukázalo, aké sú dostihy na Slovensku zraniteľné, priveľmi závislé od štátnych zdrojov a rozhodnutí veľmi úzkeho okruhu ľudí.

To sa, koniec koncov, ukázalo aj na začiatku tohto roka...

Presne tak. Ale ešte sa vrátim k obdobiu pred koronakrízou. Nezúčastnenému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že obdobie 2016 – 2019 bolo oázou stability a legitímne by kládol otázku, čo teda Závodisko, š. p. urobilo pre obnovu a rozvoj dostihov a chovu na Slovensku za posledné štyri roky. Hoci neznášam alibizmus, musím pripomenúť, že v tomto období sa v štátnom podniku vystriedali piati riaditelia (vrátane mňa a kolegu Laca Molnára, ktorí sme boli dočasne poverení), čo istotne nie je ideálne nastavenie pre nejaké systematické zmeny a dlhodobé plánovanie. V dostihoch a chove viac ako kdekoľvek inde platí, že negatívne zmeny sa dejú rýchlo, ale pozitívne opatrenia sa odzrkadlia až s odstupom niekoľkých rokov.

Jar 2020 ale do turfu priniesla krízu, aká tu ešte nebola. Prísne opatrenia kvôli pandémii otriasli aj svetom dostihov. Každé športové odvetvie stálo, chýbali peniaze, ale paradoxne najväčšie emócie boli práve tu. Podľa teba  čo boli hlavné príčiny atakov a nezhôd?


Nechcem riaditeľovi Zajacovi robiť ani obhajcu ani žalobcu. Poviem to takto: Šurda bol pre mňa dostihový boh, ktorý o turfe vedel všetko a stále je v strednej Európe odbornou autoritou číslo jeden. Dobre si uvedomoval, že dostihy bez podpory štátu neprežijú, všetko teda stavil na jednu kartu a 23 rokov mu to vychádzalo. Chmelár bol férový chlap, ale, žiaľ, príliš pod vplyvom mocných v pozadí a za rok toho ako riaditeľ veľa nestihol. No a Zajac bol arogantný týpek, ktorý urobil veľa chýb, ale predsa len aj niečo pozitívne. Mal odvahu spraviť viacero nepopulárnych opatrení a slovenskému turfu a zopár ľuďom nastavil nemilosrdné zrkadlo. Opakujem, neobhajujem ho. Zabolelo ma však, keď som videl, koľkej nenávisti, hrubosti, až prízemnosti sme my, ľudia, ktorí milujeme kone, schopní. Možno bol ten proces v niečom očistný, snažím sa v tom nájsť pozitíva. Dostihová komunita azda konečne pochopila, že sa nedá spoliehať len na Závodisko, ministerstvo, štát, ktorý keď podporuje šport a kultúru, tak musí podporovať aj dostihy. V skutočnosti nemusí. Pod tlakom okolností sa konečne obnovila činnosť Slovenského zväzu chovateľov anglického plnokrvníka, na čo som ja osobne za posledné roky viac ráz pri rôznych príležitostiach apeloval. Buď z tejto krízy povstane dostihový sektor síce početne oslabený, ale zato zocelenejší, životaschopnejší a sebavedomejší, alebo sa nespamätá a bude smerovať k postupnému zániku. Pevne verím a dúfam, že to bude tá prvá možnosť.

Dostihy sa dokonca dostali aj na televízne obrazovky RTVS v investigatívnej relácii „Reportéri“. Aký si mal dojem z tejto reportáže?

Celkom ma prekvapilo, že ma krátko po jej odvysielaní kontaktovalo viacero mojich priateľov a známych úplne mimo dostihov, ktorí zrejme „Reportérov“ sledujú pravidelne. Nezávisle od seba sa viac-menej zhodli, že po pár minútach sa stratili nielen v deji, ale aj v „osobách a obsadení“, hoci hlavný kladný a záporný hrdina bol asi jasný všetkým. Vo výsledku však dostihy obdržali akurát nálepku ďalšieho problému v agrosektore. Pri presviedčaní potenciálnych reklamných partnerov, aby svoje meno a značku spojili s týmto ušľachtilým „športom“, nám to asi veľmi nepomôže...

Pre verejnosť je do dnešného dňa záhada, ako je vlastne Závodisko, š. p. a dostihy financované. Dá sa to stručne a jasne vysvetliť?

V prvom rade sme štátny podnik, čo je pomerne špecifická právna forma, ktorej aspekty si často ani ľudia, ktorí majú skúsenosti s podnikaním, neuvedomujú. Legislatívne a administratívne detaily z priestorových dôvodov vynechám a prejdem na čísla. Pre jednoduchosť použijem tie vlaňajšie, keďže práve plynúci rok je všetko, len nie štandardný. Náš ročný rozpočet je cca 2,1 – 2,2 milióna eur, z toho dve tretiny predstavuje dotácia od nášho zriaďovateľa, Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, poskytovaná v zmysle schémy štátnej pomoci. Tretinu si vieme zarobiť našou vlastnou činnosťou. Najväčšou nákladovou položkou sú dostihové prémie (výhry, majiteľské a chovateľské prémie), ktorých suma v roku 2019 predstavovala 800 000 €. Keď to opäť veľmi zjednoduším, zhruba 330 000 € si „vyzbierajú“ majitelia koní formou zápisného a štartovného v dostihoch a prostredníctvom ďalších registračných poplatkov. Z ministerskej dotácie je možné na účel „ocenenia víťazov“ podľa platného výnosu použiť najviac 220 000 €, takže zvyšných 250 000 € na výhry a prémie ide z našich vlastných tržieb (prenájmy areálu, reklamné plnenia, vstupné apod.).

Nespomenul si príjmy zo stávkovania. Tie sa predsa všade vo svete rozhodujúcou mierou podieľajú na financovaní dostihov...

Lenže Slovensko nie je štandardná dostihová krajina. Je to na dlhšiu debatu, ale u nás sú stávky len súčasťou koloritu, servisu pre divákov, pretože dostihy a stávky predsa patria k sebe. Po odrátaní mzdových a režijných nákladov sme na konci dňa radi, ak sme na nule. Žiadne ekonomické rácio v tom nehľadajme. Tu sú obrovské rezervy a prioritou nového vedenia Závodiska, nech bude akékoľvek, musí byť totálna revolúcia v oblasti stávkovania. Problém, ktorý sa desiatky rokov neriešil, sa ale nedá rozseknúť za pár týždňov.

Aké boli tohtoročné predpandemické plány?

V prvom marcovom týždni tohto roka sme vydali propozície na celú sezónu, ktorá mala pozostávať z 20 dostihových dní od apríla do októbra, rovnako ako tie predchádzajúce. Už keď nám prišli z tlačiarne sme ale vedeli, že kvôli covidu bude všetko inak...

Čo čaká dostihy v roku 2021?

Pevne verím, že návrat do normálu. Rok 2020 priniesol ale natoľko prevratné zmeny vo všetkých oblastiach našich životov, že aj pre dostihy bude platiť, že nič nebude také, aké bolo predtým.

Keby si sa stal riaditeľom, čomu by si sa primárne začal venovať?

Bolo by to: 1. zabezpečenie sezóny 2021; 2. reforma stávkovej kancelárie; 3. komplexná marketingová stratégia Závodiska; 4. práca s mládežou, pony liga, prepojenie školstva s praxou; 5. nová koncepcia chovu plnokrvníka.

 

E-mail: info@eques.sk - Mobil: +421908 651 761

© Autorské právo eques  ........................................................................................................................................................................